Článek
Vinczeovci prežívajú krásne a naplnené obdobie. Ich rodina sa pred troma mesiacmi rozrástla a dnes už sú dvojnásobnými rodičmi. Starší syn Maxík, ktorý do ich rodiny prišiel v decembri 2022, je súčasťou ich života už štvrtý rok. A od februára má aj mladšiu sestričku Lujzu – na ktorú tiež čakali v adopčnom procese zhruba 2,5 roka – ako pri synčekovi.
Viktor nedávno ponúkol fanúšikom, aby mu poslali otázky na všetko, čo ich zaujíma ohľadom adopcie ich dvoch detí. Hneď v úvode priznal, že najťažšie na rodičovstve je to, že človek musí zvládať sám seba a že najväčšou výzvou pri druhom dieťati je návrat do čias ťažkých nocí a rán a že manželstvo sa u nich stáva neprestávajúcou súťažou o to, kto je viac unavený. „Ja však nikdy nemôžem vyhrať,“ vtipkuje Vincze, ktorý bol s deťmi aj pár dní úplne sám.
Vinczeovci si urobili nové rodinné zábery u profesionálnej fotografky. Pózujú na nich so synom i dcérou.
„Krátko po tom, čo k nám prišla Lujza, som bol s deťmi štyri dni sám. Adelka mala totiž zazmluvnené projekty, ktoré sa už narýchlo nedali zrušiť. Je to logistická výzva, ale mám aj luxusnú pomoc – svokrovcov vo vedľajšej ulici a rodičov ani nie hodinu cesty. A to je Adelka naozaj aj veľa doma. Beriem túto materskú ako výnimočnú skúsenosť – zažívam v náznaku to, čo bežne desiatky tisíc žien, ktorých sa nikto nepýta, ako to zvládajú. Ich obeta sa berie akosi automaticky a je to úplne nefér. Rola matky nemá spoločenské miesto, ktoré by si zaslúžila,“ priznáva s tým, že by chcel časom menej strácať nervy. Na druhej strane je však v niektorých situáciách na seba hrdý.
„Nemám problém vychystať dve deti z domu na električku, jednou rukou meniť plienku, druhou obliekať druhé dieťa, nič nezabudnúť a ešte aj upratať počas toho byt,“ tvrdí. A keďže z nich dvoch je pracujúca momentálne iba Adela, jej manžel tak trávi s deťmi viac času. Je teraz práve on primárnou vzťahovou osobou pre malú dcérku?
„Asi áno, lebo najmä v úplnom úvode som s ňou bol skoro stále. Ale ešte sme len v procese tvorby vzťahovej väzby, takže nás oboch stále iba spoznáva. V tom je proces osvojenia iný ako pri biologických deťoch. Preto ju nikomu nedávame ani na ruky (pri Maxíkovi to bolo to isté), aby nemala chaos, že kto sú vlastne rodiča. Paradoxne sa tešíme na separačnú úzkosť. Keď začne plakať po našom odchode z miestnosti, už sme dobre.“
Je známe, prečo biologické matky ich detí opustili svojich potomkov? „Netušíme, akými náročnými životnými osudmi ľudia prechádzajú, koľkokrát aj v našom okolí. Preto biologické matky osvojených detí nikdy nebudem súdiť. Naopak, Maxíka učíme vďačnosti za to, že ho jeho biologická mama priviedla na tento svet, lebo bez nej by naša rodina nikdy nevznikla,“ tvrdí.
Ľudí zaujímalo aj to, či majú ich deti mená Max a Lujza od biologickej matky, alebo im ho vybrali oni. „Dieťa má meno buď od biologickej matky alebo mu ho spolu s priezviskom určí súd. My sme sa sudkyne pýtali, čisto zo zaujímavosti, podľa čoho v takýchto prípadoch vyberajú. Povedala, že podľa toho, aké meno sa jej páči. V každom prípade platí, že osvojitelia môžu meno aj zmeniť,“ hovorí Viktor.
