Hvězda Nevera po slovensky Beáta Drotárová (75): Dnes žije úplně jiný život

Už oveľa menej ľudí vie, že Beáta viac ako tri desiatky rokov presedela v nahrávacom štúdiu v knižnici pre nevidiacich a doteraz rozdáva emócie tým, ktorí ich vnímajú iba cez sluch a predstavivosť.

Beáta Znaková – Drotárová patrí k tým slovnským hercom, na ktorých sa nezabúda. Dlhé roky bola oporou činohry Národného divadla Košice a diváci si ju pamätajú aj z filmov režiséra Juraja Jakubiska ako Zasaď strom, postav dom či z postavy Terky v Nevere po slovensky. Rokmi sa vyprofilovala ako výrazná osobnosť činohry, ktorá si získala divákov nielen talentom, ale aj nezameniteľnou energiou a hlasom.

Košice sa stali jej umeleckým domovom, miestom, kde prežila najdôležitejšie roky svojej kariéry a kde vznikali jej najpamätnejšie divadelné postavy.

Dnes, po desaťročiach na javisku, síce stojí mimo reflektorov, no jej hlas naďalej žije v inej, nemenej dôležitej podobe. Aj po rokoch tak ostáva dôkazom, že skutočné umenie nezmizne, len si nájde novú cestu k ľuďom.

Popri reflektoroch, potlesku a kamier trávila dlhé hodiny aj v tichu nahrávacieho štúdia. Už viac ako 35 rokov prepožičiava svoj hlas knihám pre tých, ktorí ich nikdy neuvidia - pre nevidiacich a zrakovo postihnutých v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.

Jej hlas patrí medzi najznámejšie v tejto komunite. Patrí dokonca medzi troch najaktívnejších načítavateľov. A hoci ide o prácu, ktorú verejnosť často nevidí, práve ona priznáva, že ide o jednu z najnáročnejších disciplín herectva.

Za červeným svetlom štúdia sa skrýva úplne iný svet. Každý deň hodiny sústredenia, presnosti a emócií. „V podstate, keď sa snažím veľmi a čítam 7 plných hodín, tak načítam tých 80 eur za deň,“ hovorí otvorene Drotárová.

Práca však nie je len o čítaní. Je o neustálom opravovaní, koncentrácii a psychickej výdrži. „Prvý deň super, druhý deň dobre, tretí deň už mám krízičku… a keď som tu piaty deň, tak už pri každom pomýlení sa modlím kedy sa to skončí,“ priznáva bez prikrášlenia.

A predsa dodáva niečo, čo vystihuje jej oddanosť: „A už keď odchádzam, tak už sa teším zase, že prídem.“ Aj zvukový technik Tomáš Topoli potvrdzuje náročnosť tejto práce: „Je to makačka. Nezdá sa to, ale oni v podstate tých 7 hodín v kuse nahlas rozprávajú.“

Kontrast jej života je priam filmový. Jeden večer elegancia na módnej prehliadke, druhý deň pohodlie domáceho oblečenia v štúdiu. „Včera ste ma videli v gala, a dnes ma vidíte v teplákoch,“ smiala sa pri našej návšteve v knižnice herečka, ktorú sme deň predtým stretli na módnej prehliadke v múzeu. „Ale musím sa pohodlne cítiť, lebo však to je ťažká robota,“ dodala.

Jej „pracovná uniforma“ má jasné pravidlá. „Domáci outfit a to už je taký mundúr… prvá vec, keď prídem, naozaj to vyperiem a znovu mám svoju tašku.“

Dôležité sú aj malé rituály. „Musím si doniesť svoj obľúbený čaj. Keď ho zabudnem, som úplne nervózna.“ A energia? „Na raňajky väčšinou len jedna malá káva… aby som mala energiu, ktorá ide inde, nie na zažívanie.“

Levoča pre ňu nie je len pracovné miesto. Je to aj miesto silných osobných spomienok. „To boli naše tajné medové týždne,“ spomína na obdobie, keď tu pracoval aj jej manžel. Dokonca prezradila aj intímne tajomstvo: „My sme tu splodili našu dcéru, Michaelu.“

Tieto momenty dodávajú jej práci hlbší rozmer. Nie je to len hlas v mikrofóne, ale celý život prežitý medzi príbehmi.

Drotárová priznáva, že knihy ju často úplne pohltia. „90 percent kníh ma tak vtiahne do deja, že to vidím ako film,“ opisuje. Niekedy emócie prerastú až do reality: „Častokrát sa mi stalo, že som sa rozplakala… chvíľu sme si poplakali a ideme ďalej.“

A niekedy prídu aj úsmevné situácie. Pri jednej knihe plnej erotiky si myslela, že ju to bude stáť tvár. No reakcia poslucháča ju šokovala: „Keby ste vedeli, ako som si vás obľúbil, hlavne tú knihu Jazdci,“ povedal jej nevidiaci fanúšik. „Chvála Bohu, že si slepý,“ priznala s humorom čo si vtedy pomyslela, „lebo som bola červená, fialová, bordová.“

Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu je unikátom na Slovensku. Už viac ako 60 rokov prináša literatúru tým, ktorí ju nemôžu čítať očami. Vznikajú tu audioknihy, Braillove texty aj digitálne formáty. Dnes má knižnica tisíce titulov a ročne pribúdajú ďalšie.

Tieto diela sú určené výhradne pre zrakovo znevýhodnených. „Je to výhradne pre nevidiacich,“ zdôrazňuje herečka. Aj preto má jej práca obrovský význam – dáva príbehom nový rozmer.

Herečka oslávi 75 rokov, no energie má na rozdávanie. „Keď skončím čítanie, bežím na Mariánsku horu,“ hovorí o svojom rituáli.

Pridáva aj ďalšie aktivity: plávanie, lyžovanie či korčuľovanie. A jej životná filozofia? „Ja chcem byť ešte užitočná. Keď ma nepotrebujú v divadle, nájdem si inú prácu.“ Prijíma život taký, aký je: „Ja som taký človek, že prijímam osud tak, ako príde.“

Beáta Drotárová dokazuje, že herectvo nekončí odchodom z javiska. Jej hlas dnes prináša radosť tisícom ľudí, ktorí by inak zostali bez kníh, príbehov z nich a s nimi aj svetla do svojej tmy.

A hoci ju nevidia, počujú ju. Jej hlas sa pre mnohých stal mostom k svetu príbehov, emócií a fantázie, ktoré by inak zostali navždy ukryté za stránkami kníh. V tichu, kde chýba obraz, dokáže vytvoriť celé svety plné napätia, lásky aj smútku.

A možno práve v tom je jej najväčšia rola života - nie na javisku pred reflektormi, ale v srdciach ľudí, ktorým dáva možnosť „vidieť“ cez slová.