Článek
V súkromí ste si prešli náročným obdobím a otvorene ste prehovorili o rakovine prsníka. Čo vám najviac pomohlo? - Nič. Nič mi nepomáhalo. Bolo mi strašne, aj mi občas je strašne. Je to naozaj strašné, dostať rakovinu. Zrazu vám to povedia a „bum“, je to ako náraz do múra v plnej rýchlosti. Je ťažké to psychicky zvládnuť. Hlavne, keď majú všetci plnú hubu rečí o tom, aká ste bojovníčka a aká musíte byť pozitívna a silná. Prd musím. Nič nemusím. Je normálne sa zrútiť, vyrevať a byť slabá - každá z nás má na to nárok a spoločnosť by mala prestať klásť na pacientky nároky v podobe očakávania, že budú silné a pozitívne. To sa fakt v tej prvej fáze nedá.
Od tej prvej hroznej správy však už nejaký čas ubehol. Je to už, čo sa vašej psychiky týka, lepšie? - Teraz, takmer po pol roku, cítim prvé náznaky pozitivizmu - ale musí prísť zvnútra. Aj fyzicky je to náročné - ja som si prešla toľkými chorobami, operáciami, bola som toľkokrát ohrozená na živote s omnoho nebezpečnejšími diagnózami, ako je táto, ktorú mám teraz. Popritom mám ešte trombózu, tá je omnoho smrteľnejšia. Rakovina je však nálepka, ktorá vás úplne rozloží psychicky. Často nie samotná choroba. Ten názov.
Aká náročná je liečba? - Psychicky je to strašný nápor a aj liečba, v mojom prípade hormonálna, nie chemoterapia, je psychicky veľmi náročná, lebo vám rozhádžu hormóny a treba to hlavne psychicky zvládnuť. Čiže chodím na psychoterapie, makám na sebe, meditujem, snažím sa to zvládnuť. Stále tým prechádzam. Ešte nič nie je za mnou, akurát „amputácia“, a to je to najmenej.
Ste slobodná mama. Kto vám najviac pomáhal? - Mama. Sestra Terezka žije hlavne v Prahe a v New Yorku, takže mama je tu jediná nablízku, no na väčšinu vecí som sama. Musím to sama zvládnuť. Naďalej ťahať hypotéku, mám tínedžera, teraz škola. Tri roboty - hudba, cestovka, politika… som si naložila, tak si to musím niesť.
Pôsobíte ďalej aj v politike? Pomerne rýchlo ste sa vrátili do práce aj k hudbe. - Moje pôsobenie v Demokratoch je pre mňa forma dobročinnosti - každý by mal robiť niečo, čo ho presahuje, niečo pre komunitu, krajinu, lepší svet. Čo sa cestovky týka, nemám veľmi na výber, musím sa uživiť. Cestovka ma živí, musím pracovať, sprevádzať, vymýšľať itineráre, marketing. Nesmierne ma to však baví. Keď sprevádzam a starám sa o druhých, zabudnem na všetko ostatné. mám skvelú kolegyňu a spoločníčku Lenku, ktorá za mňa v kritických chvíľach potiahla, a tiež to nemala ľahké. No a hudba – tá je liek. Asi jediný, ktorý tak hmatateľne na mňa funguje.
Ako to vnímate pri koncertoch? - Ako prvý sme mali koncert v Banskej Bystrici, celý deň som mala ten z horších dní, keď ma liečba úplne dáva dole. Fakt som sa nevládala ani pohnúť, bola som strašne unavená a bez nálady. Nevedela som si predstaviť, ako pôjdem na pódium. A po prvých tónoch ako keby ma vymenili. Odohrala som koncert plná energie, čiže evidentne sa dokázalo, a bol to môj prvý koncert od operácie, že hudba je asi naozaj liek. Nie je to len také klišé. Odvtedy som odohrala koncertov už viac a zakaždým je to tak.
Aký odkaz by ste posunuli ženám? - Jednak by som, samozrejme, chcela podporiť všetky ženy, aby chodili na preventívky, ale hlavne by som chcela, aby politici umožnili ženám chodiť na tie preventívky. Pretože preventívna mamografia je vďaka tejto vláde povolená pre bezpríznakové ženy až od 45. roku života. Ja mám 43. Ja som bola na mamografii, pretože som mala tušáka, že mám rakovinu. Nemala som hrčku. Ďalej by som veľmi chcela, aby štát preplácal ženám protetické podprsenky, do ktorých sa vkladá epitéza - silikónová náhrada za chýbajúci prsník.
Ako ste to vytušili, že sa s vami asi niečo deje? - Stála som v kuchyni a zrazu som dostala pocit, že Ježiši Kriste, veď ja mám rakovinu prsníka. Asi som bosorka. A tak som si vydupala vyšetrenie, našťastie, lekár bol ústretový. Preventívna mamografia by mala byť možná pre niektoré ženy na odporúčanie lekára už od 40. roku života a najlepšie aj každý rok. Napríklad ak máte veľmi denzné tkanivo, ako ja, hrčku si vôbec nemusíte nahmatať. Pokiaľ sa dostanem do parlamentu, budem za toto bojovať. Niektoré ženy sa ani nedostanú na vyšetrenie, osveta propagujúca prevenciu je slabá, často musia ďaleko cestovať do väčšieho mesta a nedostanú sa k takej starostlivosti, akú som napríklad mala ja. Len na lieky a výživové doplnky dám mesačne cca 300 - 400 eur vrátane terapií, fyzioterapie.
Aj preto ste sa možno pomerne rýchlo vrátili do pracovného kolotoča?
- Áno, preto som sa rýchlo vrátila do práce. A nie som sama slobodná mamička v takejto situácii. Práveže sa ešte považujem za jednu z tých privilegovaných. Ale čo všetky tie tisícky žien, kto sa o ne, hlavne finančne, postará? Našťastie tu máme skvelé pacientske organizácie, ktoré pomáhajú. Napríklad Amazonky, kde sa združujú ženy s rakovinou prsníka, ktoré naozaj lobujú na všetky smery za to, aby boli férové zákony. Ale aj tak si myslím, že by sa mala tomu venovať väčšia pozornosť, preto som na túto tému mala nedávno aj tlačovku.
V akom štádiu liečby ste teraz? - Päť rokov budem na hormonálnej liečbe. Je to dosť náročné zvládnuť to. Ani si neviem predstaviť, že to bude trvať 5 rokov. Pomaly si však začínam zvykať. Zároveň to beriem ako príležitosť pracovať na sebe. Myslím si, že životné skúsenosti k nám chodia také, aké potrebujeme a aké sa musíme naučiť. Tak hľadám, čo z toho sa mám naučiť a snažím sa z toho vyjsť ako lepší človek. Čo iné mi zostáva.
Naozaj ste len cítili, že niečo nie je v poriadku? - Vedela som, že prsník. Nič ma nebolelo, nemala som hrčku. Neviem, som intuitívna. Ale nie každý je intuitívny a nemalo by sa spoliehať na to, že bude žena bosorka alebo že si nahmatá hrčku. Bodaj by to bolo všetkým umožnené včas tak, aby si ešte vedeli zachrániť život.
