Článek
Kým v minulosti nás pred pochovaním zaživa chránili signalizačné zvončeky, či trojdňové bdenie pri mŕtvom, dnes má slovo moderná medicína. Etnologička Katarína Nádaská vysvetľuje, či ide o zázrak, alebo len mrazivú hru prírody a rozkladu.
1. Ako riešili „prevenciu“ v minulosti, ak by sa nebožtík prebral?
- Strach z pochovania zaživa, odborne nazývaný tafofóbia, bol v 19. storočí skutočne masívny. Treba si uvedomiť, že medicína vtedy nebola na takej úrovni ako dnes. Existovali stavy ako katalepsia či hlboká kóma, kedy človek navonok nejavil známky života – nedýchal citeľne, mal slabý pulz a bol chladný – no vnútorne vnímal okolie.
Zvončeky začali vo viktoriánskom Anglicku, keďže mali aj pod vplyvom rôznych noviel od Edgara Alana Poea strach, že sa preberú v hrobe, ale aj preto, lebo sa stalo, že pochovali živého človeka. Kým neboli zvončeky, väčšinou nebohý naozaj zomrel, lebo v rakve je kyslík len na hodinu či dve. Kým strážnik zareagoval a hrob sa odkopal, dotyčný sa väčšinou udusil. Preto sa začali využívať zvončeky. Šnúrka sa priviazala o ruku zosnulého a viedla nad hrob k zvoncu. Ak sa človek prebral, zazvonil a strážnik na cintoríne ho mal vykopať.
2. Ako sme sa s rizikom, že niekto „vstane z mŕtvych“, vysporiadali u nás na Slovensku?
- U nás sme na to išli praktickejšie a komunitnejšie. Kľúčovým zvykom bolo bdenie pri mŕtvom, ktoré trvalo tri dni. Predtým, než vznikli domy smútku v 70. rokoch 20. storočia, bol nebožtík vystavený priamo doma v prednej izbe. Rodina, susedia a neraz aj profesionálne plačky pri ňom boli dňom i nocou. Nebolo to len kvôli modlitbám. Hlavným dôvodom bolo sledovať, či sa dotyčný nepohne. Až na tretí deň sa konal pohreb. V zime to bolo jednoduchšie, v lete sa muselo pochovávať rýchlejšie, preto sa využívali márnice na cintorínoch, čo boli chladné kamenné stavby. Tam bol nebožtík na katafalku pod dohľadom, kým neprišiel čas na pochovanie.
3. Ako si ľudia vysvetľovali prípady, keď sa z hrobu ozývali zvuky?
- V ľudovej viere, najmä na Zemplíne ešte v 60. rokoch minulého storočia, prežívali predstavy o tzv. ‚vampíroch‘. Verilo sa, že takýto človek má dve srdcia – jedno zomrelo, druhé v hrobe stále bije. Ak sa z hrobu ozývali zvuky po dlhom čase, napríklad po dvoch týždňoch, racionálna veda hovorí o procesoch rozkladu a unikajúcich plynoch, ktoré môžu pohnúť telom alebo vydať zvuk. Ľudia však verili, že dotyčný vychádza von piť krv zvieratám. Napríklad v rómskej kultúre je bázeň pred mŕtvymi dodnes veľmi silná. Do rakvy sa dávajú predmety, ktoré mal nebožtík rád – fľaša pálenky, jedlo, bankovky či zlato. Nie je to len prejav úcty, ale aj poistka, aby sa mŕtvy nevrátil niečo si pýtať. Ak má v hrobe všetko, čo potrebuje, nebude živých strašiť. Čo sa týka najnovšieho prípadu, úrady urobili všetko tak, ako mali. Už po otvorení rakvy by bolo vidieť, ak by sa ten prebral, že má ruky od krvi a zídené nechty, lebo ten človek v panike sa samozrejme snaží nejakým spôsobom sa dostať von. Čo je po mesiaci veľmi málo pravdepodobné.
4. Je v dnešnej dobe ešte vôbec možné, aby sa niekto „prebral v rakve“?
- Proces od vyhlásenia smrti lekárom až po samotný pohreb prechádza niekoľkými stupňami kontroly. Telo je umiestnené v mraziacich zariadeniach, kde sa dá ťažko prežiť. Ak niekto zomrie v nemocnici, postup je striktne medicínsky. Moderné prípady, kedy sa niekto ‚preberie‘, sa zväčša dejú ešte v nemocnici alebo v sanitke pri prevoze, nie v uzavretom hrobe. Hoci sa občas objavia správy o zvukoch z hrobov, často ide o akustické javy, spodnú vodu, či rôzne zviertá.