Bruno Ciberej je pyšný na Slovákov: Toto máme na svetovej úrovni

Samozrejme. Hoci som ani veľmi neveril, že sa k tomu možno niekedy dostanem. O to viac ma potešilo, keď sme túto tému opäť otvorili a dohodli sa, že do toho ideme nanovo.

Na relácii vlastne ešte stále pracujem a robí sa mi veľmi dobre. Dokončujú sa už len posledné časti v rámci strihu a komentárov. Teší ma, že som sa dostal na miesta, kde som predtým nebol, alebo do firiem, ktoré som nepoznal. Stretol som ľudí, s ktorými som sa predtým nestretol a mohol som im položiť otázky a spoznať ich príbehy.

Som takým vlastným dramaturgom pri vytváraní relácie. Vyberám si hostí, snažím sa naštudovať si ich život a potom s nimi robiť rozhovory tak, aby to zachytilo všetko podstatné. Som rád pripravený aj pri takomto formáte. Nakoniec to celé realizujeme a nakrútime s mojím tímom. Potom napíšem scenáre, nahrávam komentáre, takže som vlastne od prvotného výberu hosťa až po poslednú záverečnú bodku za jeho príbehom za všetko zodpovedný.

Ranné noviny idú naživo, a to je zásadný rozdiel. Musím však povedať, že pre mňa je v niečom živé moderovanie aj jednoduchšie. Energia živého vysielania je úplne iná a ja som ju vždy miloval. Keď sa niečo nakrúca a strihá, človek má niekde vzadu v hlave, že ak sa pomýli, môže ísť nanovo. Niežeby som sa nejako extrémne mýlil, ale ten pocit tam je. Pri Exkluzíve je zase náročné to, že rozhovor s daným človekom môže trvať aj hodinu či hodinu a pol, a ja z neho musím vybrať to informačne najzaujímavejšie, komentármi dotvoriť celý príbeh a dostať ho do výsledných približne desiatich minút.

Na kurzoch varenia som nebol. Moja babka výborne varila aj piekla a prenášalo sa to aj k nám domov. Rodičia to majú dokonca tak zaužívané, že mám pocit, akoby medzi nimi bola neoficiálna súťaž. Keď sa ja alebo sestra vraciame domov, každý z nich niečo navarí.

Áno, aj mama, aj otec. A potom sledujú, kto koho predbehne a čo mi bude viac chutiť. Otec vie, ktoré jedlá zbožňujem, napríklad dobrý guláš s kvalitným mäsom, haluškami a jemne pikantnou chuťou, tam je voľba jasná. Ale keď mama cíti, že v hlavnom jedle prehráva, vytiahne zo špajze dezert, také vtáčie mlieko, ktoré som od detstva zbožňoval. Tá súťaživosť je u nás obrovská a vlastne sa preniesla aj na mňa. Keďže už dlhé roky žijem v Bratislave, snažím sa niečo si navariť, pripraviť. Pre mňa je to aj forma odreagovania od bežných starostí. A keď človek upečie niečo zložitejšie a výsledok je nielen chutný, ale aj pekný na pohľad, je to o to krajšie.

Sú to skôr konkrétne jedlá a spomienky. Keď mám v živote slivkové gule s posýpkou a s maslom navrchu, to je pre mňa presne babkina kuchyňa. Bola tam váľanda, vedľa nej stolička a potom stôl. Pamätám si, že som za stolom všetko zjedol a potom som sa už len preklopil zo stoličky rovno na váľandu, kde som v úplnej blaženosti zaspal.

Ani nie. Babka zomrela veľmi dávno, ešte v roku 2003. Predtým som bol na vysokej škole a to, čo som v rámci varenia predvádzal, by asi ochutnávať nechcela. Každý, kto niekedy varil v internáte, vie, aké „zázraky“ tam vznikali.

To úplne neviem povedať, ale často, keď prídu ku mne, pripravím nejakú čerstvú rybu. Snažím sa ich dostať aj na moje obľúbené ázijské chute a ingrediencie. Viem, že kedysi nemali veľmi radi štipľavé, ale to som dostal do celej rodiny. Dnes sa aj čili papričky vedia u nás doma presadiť. Napríklad aj do slepačej polievky alebo vývaru pridávam ázijské bylinky, citrónovú trávu či trochu čili, aby to malo intenzitu. Ja to mám rád, hoci teraz to musím trochu brzdiť, lebo ku mne občas chodí jesť aj neter a tá štipľavé nepotrebuje.

Ťažko povedať, čo je najzaujímavejšie. Môj otec je poľovník, takže som mal už od detstva dosť často divinu na tanieri, som na to zvyknutý. Keď som bol prvýkrát v Afrike, v Juhoafrickej republike, dal som si tuším krokodílí guláš. Hovoril som si, že to bude celkom fajn, ale nebolo, vôbec mi to nechutilo. To bola skôr negatívna skúsenosť. A čo sa týka toho najlepšieho, mne niekedy úplne stačí poctivá talianska reštaurácia, kde mi prinesú cestoviny z troch ingrediencií a ja sa idem zblázniť od radosti. A potom je tu Japonsko. Tam, aj keby mi hocičo dali, bol by som z toho nadšený. Ale to je aj mojou láskou k tejto krajine, ktorú mám naozaj veľmi rád.

Áno, ale viem, že kuchári to veľmi nemajú radi. Je to trochu citlivá téma. Časom však niekedy človek príde na to, čo v recepte chýba, najmä, keď sa už pýta veľmi konkrétne. Bola napríklad jedna reštaurácia v Bratislave, ktorá už dnes neexistuje, kde robili krevety na určitý spôsob. Dlho som nevedel prísť na to, čo je v tom recepte také, že to doma neviem zopakovať. Pátral som po jednej ingrediencii, ktorá mi tam chýbala, a tú mi napokon šéfkuchár predsa len prezradil.

Niektorých som poznal už predtým, iných nie. Pre mňa sú inšpiratívni všetci, pretože som aj v rámci nakrúcania Exkluzívu navštívil reštaurácie, ktoré patria medzi najlepšie na Slovensku, a na každom z nich obdivujem niečo iné. Napríklad reštaurácia, kde varí šéfkuchár Daniel Tilinger. Obdivujem, že mal odvahu vystavať niečo, čo malo byť top na Slovensku. A to nie je jednoduché - začať od nuly, postaviť objekt, kuchyňu, vyskladať recepty a pritom stále neviete, či to celé bude fungovať. A ono to zafungovalo. Potom je tu napríklad veľmi odvážny Lukáš Heuser z Lučenca. Fine dining a degustačné menu v Lučenci by možno mnohí nečakali, predsa len to nie je metropola. No napriek tomu si našli svojich klientov a on tam dokáže robiť nádherné veci.Sú tu aj silné príbehy ľudí, ktorí precestovali svet a vrátili sa bližšie k domovu, ako napríklad Maroš Jambor. Spolu s partnerkou vytvorili na nádhernom mieste s výhľadom na Staré Mesto menu reštaurácie, ktoré naozaj stojí za to. A potom je tu napríklad vinárstvo vo Vrábľoch, kde šéfkuchár Roman Borovský priniesol skúsenosti z rôznych častí Európy a presvedčil majiteľa, že degustačné večere budú fungovať aj tam. To sú podľa mňa obdivuhodné príbehy odvážnych ľudí, pred ktorými treba dať klobúk dole.

Dá, ale rovnako ako v zahraničí aj tu treba vedieť správne vybrať a urobiť si malý prehľad, aby človek vedel staviť na to najlepšie. Som veľmi rád, že aj reštauračná scéna ide u nás výrazne dopredu. Nehovoriac o barovej scéne, tu máme niečo, čo je naozaj na top svetovej úrovni. Jeden bar v Bratislave robí svetové drinky. Sú tam chalani a baby, na ktorých môžeme byť pyšní. A nejde len o to, že vytvoríte dobré receptúry alebo dobré drinky a zasadíte ich do krásneho prostredia. Dôležité je aj to, že to dokážete presadiť, že sa o tom hovorí a že sa myšlienka kvality šíri ďalej po celom svete.

S vekom už aj podľa hmotnosti, takže sa to mení. (smiech) Ja som však módu vždy nejakým spôsobom sledoval a keďže som s ňou dlhé roky pracoval, zostalo to vo mne. Dnes je to už skôr hobby, ale stále to sledujem. Keď vidím, že sa trendy uberajú nejakým smerom, snažím sa ich poňať po svojom. Mám šatník budovaný veľmi dlho a je pravda, že móda sa vracia. Už som aj v takom veku, že to viem potvrdiť a ona sa naozaj vracia a zisťujem, že mnohé tie veci vlastne už mám. Dlho som ich nenosil, ale viem ich znovu vytiahnuť a využiť. Kedysi boli materiály často kvalitnejšie, vydržali dlhšie, nestrácali farbu ani tvar. Dnes sa často stane, že tričko po pár praniach zrazu vyzerá úplne inak a človek ani nevie prečo.

Potešilo ma, že sa televízia JOJ rozhodla vrátiť k tejto relácii po 15 rokoch pauzy. V niektorých epizódach si pripomenieme aj pár sekúnd zo starších vydaní. Diváci tak uvidia, ako v mojom prípade išiel čas. (smiech) V tej aktuálnej sérii im predstavíme šikovných Slovákov a ich príbehy, ktoré, verím, zaujmú a inšpirujú. Uvidia ľudí, ktorým môžu fandiť a na ktorých môžu byť hrdí, že sú rovnako ako oni Slováci. A ak pôjde o zahraničných hostí, tak zase spoznajú skvelé osobnosti, ktoré vymysleli niečo výnimočné.